Mýso

Spomienkami sa vrátim do tej starej, zatuchnutej, krásne komunistickej jedálne. Bola to stredná škola. Odborné učilište, aby nedošlo k nedorozumeniu. Ale jedno z tých zanedbanejších. Gýčovými farbami presýtený jarný motív sa čnel nad rozheganými stolmi a človeku hlásal, že bude lepšie. Samozrejme že bude lepšie, predovšetkým keď odtiaľto konečne vypadnem. Sedel som medzi dvomi kvázi cudzími ľuďmi (tí, čo ich poznáte už príliš dlho nato, aby ste s nimi boli schopný prehodiť viac jak pár zdvorilostných fráz) na vlastnej stužkovej a pripitá piča riaditeľka akurát niečo mektala do mikrofónu. Bolo to otrasné. Tá úbohá a studená výhovorka pre rizek, čo mi doniesli, vyzerala akoby ju najskôr umučili a potom na ňu hodili podobným spôsobom umučený syr, šunku a niečo, čo kedysi, predtým než nastal kompletný rozklad, bývalo šampiňónom. Príbor, na ktorom ostala zaschnutá nejaká, v lepšom prípade, omáčka, som pre istotu nechal ležať na šnuptychli, ktorý by som ani malomocnému nepodal, aby mu neublížil. A piča riaditeľka stále reční.

Má sa rada a takisto rada sa aj počúva. Je vidno, že na spôsob, akým vliezla po sebe trom rôznym členom mestského výboru do zadku, je patrične hrdá. Darmo, celý život s manželom, zbankrotovaným chudákom, vyznávačom lacného rumu a ešte lacnejšej borovičky, ju naučil ako jednať so všetkým a za každých okolností. Nedivil by som sa, ak by som ju o desať rokov, podobne natrundženú, videl rečniť na svojej ďakovnej reči. Vždy som ju videl ako aktívne reorganizuje životy iných. Splnilo sa to oveľa skôr, než som čakal. 6 rokov nato, ale úplne naslopaná, ďakovala na námestí za zvolenie za primátorku. Stále sa rada počúva a obávam sa, že v tomto období sa bude mať až príliš rada.

Ani som si nevšimol a už sa začal kultúrny program, na ktorom som sa podieľal minimálne, a preto som sa so škodoradostne vyškereným svedomím ubral do šatne. Ani som poriadne nevošiel a už som mal v sebe dvojitú vodku a ďalšiu na ceste. Kamaráti nesklamú, čo sa chlastu týka, aspoň túto noc nie. S hrejivým pocitom v žalúdku a dávivým pocitom v hrtane som si otvoril lahváčik, ktorý som si s nespočetnými ďalšími jeho kolegami schoval do kopy snehu na terase. Pivo ma zvnútra pohladilo, ako už mnohokrát predtým a mohol som sa s kľudným vedomím venovať sám sebe. Aj po toľkých rokoch som neistými prstami chytil papierik, priložil filter a pred pripravenú zmes. Ušúľal som si malú larvičku a naklonený cez zábradlie si spokojne odflusol. Tesne som minul Daewoo Tico. Strašne jebnuté autá, tie Tica.

Zmeditovaný som sa vrátil naspäť dnu, kde medzitým jeden spolužiak žartovne znásilňoval druhého v ženských šatách, jeden pár sa šiel, tentokrát vôbec nie žartovne, ale až príliš reálne, potrtkať v záveji mikín, búnd a celkovo cudzieho oblečenia a spolužiačka najmenej zvyknutá piť akurát vybiehala z izby s rukou na ústach. Smer porcelánový bôžik. Amatéri…

Bol som príjemne naladený z larvičky a vydal som sa hľadať niekoho, s kým by som tento skvostný okamih v živote jednotlivca chcel prežiť. Našiel som poloprázdnu fľašu bechera. Nejak sa ten večer začať musel…

Dozvuky sa pre zmenu konali na komunistických chatkách, v komunistickom kempingu, vedľa úboho postavenej komunistickej reštaurácie tretej cenovej skupiny. Človek sa nazdával, že pri príchode nám pionieri zaspievajú internacionálu, ale bohužiaľ sa nič také nekonalo. Privítal nás cigaretami vyúdený kus zožltnutej kože. Vskutku som dovtedy nič také nevidel a to poznám inších profi-fajčiarov. To čosi na nás zazrelo priehlbinami, kde kedysi bývali oči a chrapľavo zachrčal niečo o bordeli. Dokriveným, zožltnutým prstom, v ktorom držal do polovičky vyfajčenú cigaretu, ukázal niekam do diaľav, potom mierne iným smerom, stále však do diaľav, a tým sa veškerá konverzácia považovala za ukončenú. Ešte kým nám stihol podať kľúče, vytiahol z náprsného vrecka babkinho svetra ďalšiu pokrčenú cigu a jedným dychom stiahol zvyšok rozfajčenej cigarety, pričom si o ňu pripálil tú čerstvo vytiahnutú. Kaliber. Odniekiaľ sa vzalo meno Kaliber a prischlo mu. Sedelo.

Potom, čo sa Kaliber vzdialil dofajčiť kartón cigariet, ktorý kedysi možno bol návštevníkom k dispozícií, a rozpútala sa seriózna debata o tom, či by sa dal o jeho pľúca lámať chlieb, sme sa konečne dopracovali k chatkám. Zatuchlina. Tečúci kohútik, zlé tesnenie. Nábytok prežratý moľami, tri postele, ktoré museli zažiť mnoho súdružskej lásky (brigády a priateľské pobyty boli napočudovanie viac než veselými akciami). Neotvoriteľné okno a v rohu miestnosti fľak plesne o veľkosti menšieho psa. Neviem, ale napriek všetkému menovanému k tomu pociťujem hlboký sentiment. Predsa len, roky vozenia sa vo vlakových vozňoch na tých nádherných červenou koženkou potiahnutých sedadlách a nestabilné močenie do otvoru, ktorý bol odpudivý už len na pohľad, urobili svoje. Zocelili nás zoči-voči bársakej nástrahe. Stále preferujem tieto staré vlaky pred hocijakou inou formou transportu.

Na dozvuky si viac spomínam vďaka opisom ostatných, niekoľkých výstižných fotiek a videí natočených na mobil. Niektoré perly však so mnou ostanú naveky. Návrat kamaráta na izbu a následný ničím nebrzdený slepý pád na posteľ nebolo nič. Príchod druhého kamaráta a jeho identický slepý pád, tento krát však presne medzi postele a takmer okamžité kómatické zachrápanie sa mi však vrylo do pamäti naveky.

Nadhodené tempo predošlého dňa spomalila až správa, ktorú sme obdržali ráno po precitnutí. Spolužiakov kamarát, ktorého dôverne poznali dokopy možno dvaja zúčastnený sa nadrbaný jak činka vyštveral na chatku. Aj menej chápavým dôjde, ako to asi dopadlo, ale fakt, že chalanko ostal navždy skryplený, celkom prekryl všetky pozitívne myšlienky spojené s touto udalosťou. Po páde sa to ešte pokúšal uhrať, že on sa nepošmykol, ale skočil do niečoho, o čom bol presvedčený, že je kopa snehu, no neprešlo mu to. Dve fraktúry, zlomenina a vykĺbene rameno. To všetko iba na jednej ruke. Už v živote tou rukou nevykonal nič namáhavejšie, ako prepínanie televíznych programov. Keby to aspoň nebol tak skurvene nadaný tenista.

Nech si vraví, kto chce, čo chce, ale neusiera si z nás boh, matka príroda, ani osud. Usierame si sami zo seba. Ktorý iný živočíšny druh by si vytvoril niečo, čo má predovšetkým negatívne vplyvy a konzumoval to ako posadnutý? Usierame si sami zo seba skrz alkohol a všetko, čo si sami kladieme do cesty. A jak sa nám to ľúbi…

Jedine pozitívum bolo, že Kaliber, ktorý si šiel zapáliť svoju siedmu cigaretu toho dňa, podotýkam o 3:17 ráno, našiel poraneného omdletého na zemi a z vlastnej iniciatívy zavolal sanitku. Už sa od našich chatiek nevzdialil, ale ani ho sám neodviezol do nemocnice. Vedel svoje. Na konte sa mu za život nazbieralo oveľa viac poldecákov než si všetci prítomní svorne vedeli predstaviť. Zapálil si radšej cigu, zapol rádio a bez rozmýšľania si zapálil ďalšiu a strčil vedľa tej prvej do papule. „Nekyt! Budem musieť začať menej vyhulovať, toto ma zruinuje.“ Na zdravie nemyslel. Načo? Aj tak už zašiel s cigaretami priďaleko a fakt, že ešte žije, bral ako výzvu na dokončenie svojho životného diela: vyfajčenia čo najväčšieho počtu cigariet za jeden ľudský život vo svojom vyššom územnom celku. Škoda, že sa takéto štatistické údaje nezbierajú.  M