Mýso

Pomedzi špaky a fajčiace indivídua vchádzam do školy, kde ma ako prvé privíta povedomý smrádok spôsobený rozladenými, unavenými, kávou a bagetami predávkovanými študentmi. Ojedinelý duchom neprítomný študent je príjemná zmena v ináč dosť frustrujúco pôsobiacom prostredí. Po povinných pozdravoch sa môžem opäť chvíľku nečinne venovať sebe. Nasadím slúchatka, vypnem obraz a v momente, keď zatváram oči ma niekto vyruší s nepodstatnosťou, ktorá by kľudne počkala aj pár dekád. Už som si zvykol… Správne načasovanie v dnešnej dobe netrafí skoro nik. Daný dobrodinec po niekoľkých zdvorilostných frázach pochopí, že môj záujem oňho je hranične neexistujúci. Po jeho odchode upadám do slúchatkami spôsobeného tichého kómatického delíria. Niektorí ľudia vedia kecať do nemoty, niektorí si zaháňajú čas tak, iní onak. Ja som odmalička zbožňoval hudbu a jedine tá ma dostatočne otupí na príjemne zadriemanie pred aulou.

Pýta sa ma, čo mi je. Vykokcem niečo polo domyslené a snažím sa zaostriť. Vidím ju pred sebou a stále nechápem, že sa so mnou ešte baví. Jej črty mam hlboko vryté do pamäte, no rúško mojej idealizácie tejto ženy sa nevytratilo ani po rokoch. Záblesky času s ňou stráveným mnou preletia ako prvé príznaky infarktu. Jej pohľad ma odzbrojí natoľko, že si ledva všimnem, že pokračujeme (skôr ona, než ja) v dialógu. Konverzácia pomaličky plynie v pozadí môjho vedomia a jediné, čo si uvedomujem je, ako mi tato žena zmenila život. Nemám teraz na mysli nejaké polo-romantické polo-fiktívne domyslené predstavy o svojom milostnom živote, len smutný fakt, že som pár rokov do nej bol úplný pako a dosral si to tak krásne, že sa pri nej neviem plynule vyjadriť. Toľko k vašim nasládlym románom, milá Rosamunde. Opäť raz pochopím, ako veľmi ju mám zidealizovanú a poviem si, že predsa len je to takto lepšie. Romanca sa nekoná, pohni sa ďalej.

Driemanie sa teda nekoná. Akurát, keď som sa začal podvedome usmievať zo sna. Škoda. Ukončenie už aj tak na pohľad bolestivej konverzácie jej jedine prospelo. Návrat do reality nebýva nikdy príjemný, no tento so sebou priniesol ďalší pohľad na kreatívnych zombie-kov zgrupujúcich sa naokolo podľa tisícov spoločenských noriem a pravidiel, ktoré sú mi záhadou. Odporné, kričí vo mne pokrytec, sú presne jak ty! Vtiahnem sa hlbšie do seba a pretrpím nasledujúcich pár hodín. Len ten najvyhnutnejší, neobíditeľný ľudský kontakt tvorí moju dnešnú komunikáciu s okolím. Škola síce volá, ale dnes mi nemá čo povedať. Medzi prvými vchádzam do auly, aby som si takticky zaistil miesto. Takto mi nik nebráni v rýchlom odchode na konci prednášky. Asociál jak vyšitý.

Autopilot ma vženie do šenku, kde sa opäť raz odohrá epický boj medzi pečienkou a promile. Pečienka tento krát vyhrá, nemám peniaze. „Nejaký si dnes divný,“ vraví mi šenkárka a s úsmevom mi donesie rozkoš v pohári. „Toto je na mňa, bez úsmevu to proste nejsi ty.“ Fetiš na úsmevy, má ho snáď každý. Poznáme sa dlhé roky, máme sa radi. Nevyrábam zbytočné prúsery a sekery si včas vyrovnávam. Na oplátku nás necháva v šenku po záverečnej. Vnútornosti rozkošného pohárika mi zmiznú v útrobách, kde o pár rokov určite spôsobia nenapraviteľnú zlobu. Poďakujem sa a so sileným úsmevom vyjdem von. Zas až tak rozkošný nebol.

Po ceste domov ešte zazriem starého kamaráta. Jedného z tých, s ktorým som počas predošlých pár rokov stratil skoro veškerý kontakt, no stále sa cítim spoločensky zodpovedný sa s ním občas stýkať i keď si nemáme čo povedať. Skurvená reciprocita je skutočnou rakovinou ľudstva.  M