Všetko, čo sa vám dnes chystám povedať, je zbytočné. Necítim vnútornú potrebu sa vám s tým zveriť, ba dokonca to nerobím preto, aby som na niekoho zapôsobil (ilúzie, že takéto niečo je na internete možné, som sa vzdal po mnohých rokoch jeho brázdenia). Robím to preto, lebo sa to odo mňa očakáva. Áno, počuli ste správne. Mladý, zatiaľ slobodný, ešte neúspešnejší a predovšetkým zatrpknutý človek s dostatočnou dávkou cynizmu nútene zo seba súka slovo za slovom, aby tým splnil úlohu. Áno, aj ja patrím k tým niekoľkým desiatkam blogistov z nemenovaného odboru Masmediálnej komunikácie ešte nemenovanejšej Univerzity Cyrila a Metoda v Trnave. V priebehu nasledujúceho, prípadne nasledujúcich (podľa toho, ako sa rozpíšem), blogu/ov sa vám pokúsim priblížiť moju situáciu, ako ju chápem a cítim a ako veľmi mi nezáleží na konečnom výsledku, ani tom, čo si o ňom tých pár ľudí, ktorí na môj čerstvo vytvorený blog zablúdia, myslí.
Som tretiak na vysokej škole. Nadpriemerne inteligentný, podpriemerne úspešný. Chýba mi motivácia, flákam školu, aj život celkovo. Škoda potenciálu, čo už… Takých ako som ja je dnes až priveľa. V takomto rozpoložení mi bola predložená úloha: založ si blog, vytvor aspoň tri príspevky, z toho jeden o tematike mojej navštevovanej školy. Jednoducho stanovená úloha, moc sa na ňu nedá povedať. Zapadá do širokej škály podobných úloh s akými som sa za posledné roky stretol: zisti, napíš, odovzdaj. Nič prevratné, nič náročné. To, že došlo k viacerým nepochopeniam a zmenám ohľadom jej hodnotenia a splnenia kritérií, aj zo strany študentov, aj zo strany pedagogického zboru, opomeniem. Je to nepodstatné.
Nepodstatný je aj fakt, že blogy a blogistov ako takých, neuznávam. Necítim vo svojom živote potrebu zdôverovať sa s hocijakým aspektov čohokoľvek veľkej anonymnej mase ľudí a čakať na ich pozitívne, či negatívne ohodnotenie. Ľudia, čo ma poznajú, vedia, že mi je úplne jedno, čo si o mne iní myslia. Moji najbližší samozrejme na mňa majú ohromný vplyv, na koho nie, ale v konečnom dôsledku si skoro vždy robím podľa seba, či už to má vypáliť dobre, alebo zle. A mne je to jedno, prečo nie? Veď to je moje rozhodnutie a vyrovnávať sa s ním budem ja. Aby som neskákal okolo horúcej kaše: nečítam blogy, nemám rad blogistov a celkovo nerozumiem, ako nejaký inteligentný človek môže cítiť potrebuje dokazovať a zdieľať na internete cudzím ľudom hocijakú informáciu, keď v konečnom dôsledku má aj tá najdlhšia blogová diskusia taký vplyv na život jedinca ako najbanálnejší rozhovor s najlepším kamarátom v šenku.
Splnenie úlohy do školy som si tým pádom strpčil hneď na začiatku a odložil na posledný možný termín. Tak to bohužiaľ u mňa chodí, keď mi nejaká úloha nie je po srsti. Poznámka: ešte žiadna úloha mi nevyhovovala. Medzičasom som mal možnosť vnímať ostatných spolužiakov ako sa s úlohou trápia, na aké nástrahy online blogu natrafili, ako im nechceli zaregistrovať isté blogy a ako je to vskutku ťažké zaradiť sa do rozbehnutej, plne fungujúcej databázy myšlienok akými sú rôzne blogy. Vynímajúc fakt, že sme spôsobili rozruch masívnym prílevom na rôzne blogy, videl som na vlastné oči, ako boli niektoré blogy v priebehu hodín očiernené, veškeré ich aspekty zosmiešnené, zatratené a ľudovo povedané zakopané pod čiernu zem. No a nedalo sa to čakať? Jasné, že hej, šak nie sme včerajší. Napriek tomu z toho bolo veľké haló. Keď sa každý na blogu smie vyjadriť k iným blogom, kým dodrží istú etiketu, je takmer isté, že sa k nej vyjadrí, aj keď nemá čo dodať. Aj keď nemá jedinú konštruktívnu myšlienku, vyjadrí sa. Každý má samozrejme inú motiváciu, ale obávam sa, že mnoho z tých vyjadrení je na báze, ja mám dlhšie blog, ja mám lepšiu karmu, vás je veľa, vyjadrujete sa o tom istom, zmiznite a nespamujte. Títo ľudia však majú v istom ohľade pravdu. Je to zle zadaná úloha, pretože nie každý je na ňu určený. Takisto ako nemajú všetci na škole audiovizuálnu tvorbu a nevedia tvoriť filmy, takisto nevie každý písať články a takisto nevie každý byť úplne obratný vo všetkých sférach médií. No ale načo sme na tejto škole ak nie nato, aby sme sa vycibrili v tom, čo je nám blízke?
Čiže zle zadaná úloha, nepresne stanovené podmienky, zmätený študenti, následne zmätený pedagógovia a rozhorčená komunita blogistov. Vnútorný cynik sa usmieva. To, že sme sa tejto téme venovali celú hodinu na jednej prednáške a to, že kvôli nám zasadal pedagogický zbor nejdem ani rozvíjať, cynik by sa začal otvorene rehotať. Sám si niesom istý, kam s týmito úvahami smerujem, lebo mne vždy prišli blogy ako cyklické sa opakovanie myšlienok, kde človek obkecáva to, čo chce povedať, len si svojim obkecom získať čo najväčšie publikum. Uvidíme. V každom prípade sme dospeli do stavu, kde študenti píšu blogy (nie všetci, len tí, ktorí potrebujú body do celkového hodnotenie predmetu na konci semestra a vie len boh, koľko bodíkov si touto pseudo-úvahou vybojujem), sami si nie sú istí o čom a akú majú mať formu a tvar. Tu by sa začalo zájsť do veľkých detailov a začať rozoberať náš blog ako predĺženú metaforu pre naše školstvo celkovo. Zle položené základy, zbytočné naliehanie na nepodstatnostiach, zastarané formy výučby atď, atď. Všetci, čo sme absolvovali aspoň základné školy, vieme o čom je reč. Nikoho táto téma už nebaví, i keď je dôležitejšia než 85 percent rozoberaných tém, pretože všetko začína školstvom. Je to proces, ktorý nás formuje od mlada a eventuálne vedie ku všetkému ostatnému (za generalizáciu sa ospravedlňujem).
Študent píšuci blog je zaujímavý fenomén sám o sebe. Je to človek, ktorého rozhľad sa stále formuje zo dňa na deň. Je to ešte stále kvázi nepoškvrnená myseľ, ktorá má schopnosť a možnosť rozvoja. Väčšina študentov, a to hovorím z vlastnej skúsenosti, má tendenciu lipnúť a dlhé roky sa vracať k tým aspektom štúdia, ktoré sú nepodstatné. Kto ešte nepočul reči o blbých profákoch, zlých školách, nereálnych očakávaniach a nestráviteľnom jedálenskom pokrme, nech prvý hodí kameňom. Preto si myslím, že i keď mám veškerú úctu a rešpekt pred svojimi súkmeňovcami a verím v ich schopnosť objektívneho myslenia, tak si myslím, že do popredia by sa mnohokrát mohlo dostať práve to nepodstatné. Nebudem teraz vravieť, že ja som ten, čo vidí všetko tak ako to je, lebo by som mimo cynika bol aj pokrytcom a to mi stačí aj v iných životných sférach. Len sa snažím trošku poodhaliť súvislosti našej nie najšťastnejšie položenej úlohy. Nakydať na niečo kopu hnoja je to najjednoduchšie, čo jestvuje. Preto vidno v mnoho blogoch tvrdý komentár a kritiku navštevovanej školy. A je to tak, našim školám toho chýba naozaj hodne. Nemyslím v porovnaní so zahraničím, ale celkovo. Veď to sú očividné priepasti pochybenia vedenia i študentov. Z tohto dôvodu sa aj objavilo mnoho hanlivých komentárov a diskusií o vedení FMK, o FMK ako súčasti UCM a o UCM ako súčasti Trnavy. A tie nevyvrátia ani tie najskalopevnejšie pozitívne fakty. A vnútorný cynik, ktorý chce povoliť uzdu, práve teraz prežíva ťažký boj s objektivitou. UCM je taká istá škola, ako hocijaká iná. Je to škola, kam chodia mladí ľudia sa vzdelávať, tráviť čas a eventuálne ju opustiť pre niečo iné. Áno, niektorí sú tu nedobrovoľne, niektorých to nebaví, niektorí na ňu budú do konca života nadávať. Na druhej strane sú tu tí, ktorí si užívajú, ktorí si ju zaľúbili, ktorým niečo do života dáva. UCM je taká istá škola, ako hocijaká iná z toho dôvodu, že vytvára príležitosť. Zlí, či dobrí študenti, všetci majú k dispozícií to, čo nemajú doma. A keď to majú doma, tak tu nemusia byť, ale niektorí ostávajú napriek tomu. Školy nie sú zariadenia, ktoré vás prevychovajú a hodia na trh práce. Školy sú konštanty a tie stovky a tisíce ľudí, čo sa nimi prefiltrujú, ich buď pozmenia a stanú sa premennými vo väčšej rovnici, alebo nechajú tak, ako ich našli a nebudú mať žiaden vplyv na ďalší vývoj.
Všetko je tým pádom relatívne a každý si robí to, čo uzná za vhodné. Niektorí ten blog napíšu perfektne, niektorí deň pred odovzdaním (cynik žmurká očkom) a niektorí vôbec. V konečnom dôsledku sa všetky tieto blogové príspevky zabudnú, účty deaktivujú a zrušia a zaniknú, ale pre túto danú chvíľu pre niečo slúžia. Presne takisto aj celá naša trieda, krúžok, ročník, odbor, fakulta a škola ako taká.
Týmto príspevkom nesledujem žiaden účel, len plním úlohu. Je možné, že po ohodnotení sa sem nikdy nevrátim, je možné, že si neprečítam žiaden komentár, či už pozitívny, alebo negatívny a taktiež je možné, že si nájdem nový koníček, i keď o tom pochybujem. V každom prípade mi to celé príde absurdné (drahý vojín Kefalín) a oveľa radšej by som si to prediskutoval s každým jedným čitateľom osobne, ale to je luxus, ktorý nemám k dispozícií. Dúfam teda, že ma tých pár mojich postrehov neunudilo a ak áno, tak si prečítajte prvú vetu odznova. M